debl0g

Smutný sychravý deň, si stojím v polospánku v bratislavskej MHD, a s privretými očami, ešte stále nezvyknutý na svetlo, sledujem svet a ľudí postávajúcich a posedávajúcich okolo mňa. Ruky vo vreckách koženej bundy, rozmýšľam v strednom otočnom priestore autobusu nad tým, aká je pravdepodobnosť, že by vodič náhle zabrzdil a ja by som sa vykotil. Vzhľadom na to, že už mám na státie bez držania svoje grífy, ako stáť bokom k smeru jazdy, nohu vpredu pevne opretú, zadnú mierne ohnutú pod prenesenou váhou. Fyzika nepustí a keď ujco (tetka) hopne na brzdu, tak predná noha poslúži ako zarážka. Nie je to stopercentné, ale funguje to.

Na ďalšej zastávke pristúpila tak o pol hlavy nižšia dievčina, také sympatické stvorenie. Žiadna modelka, skôr od pohľadu milý človek. Čierna teplá bunda, modré rifle, … postavila sa bokom, položila si vedľa seba športovú kabelu a chytila sa jednou rukou tej zvislej tyče čo býva v strede busu.

Sluchátka v ušiach, pohľadom si brúsila popri mne po svete za oknom. Z ničoho nič … ani sa mi nezdalo, že by sme šli nejako rýchlo, mnou to len mierne cuklo, autobus zabrzdil … a milá slečna sa natiahla ako bola stredne vysoká a stredne široká … ponad kabelu … na zem. Ako tá kabela. Zostala ležať v uličke a pomaly sa zviechala. Chlapík oproti mne uchytil kabelu a odsunul ju o kúsok ďalej, mne prišlo ako prirodzenejšie podať jej ruku a zdvihnúť ju na nohy, lebo od ostatných by sa zjavne nedočkala pomoci, postávali a posedávali ďalej, ako by sa nič nestalo.

Postavila sa oproti mne, zbežne sa obzrela, a oprášilPošúchala si bok ktorým asi dosť blbo narazila na jednu zo sedačiek, a o pár sekúnd by človek povedal, že sa nič nestalo. Presne ten istý pohľad, postoj, poloúsmev na perách, dokonca mám pocit, že aj tej tyče sa držala zase len tak ledabolo, prstami.

Holt, keď je človek na dne, nájde sa niekto, kto mu podá ruku. Čo bude ďalej, ani divá sviňa netuší. Niekto sa otrasie, zatlačí veci do malíčka na nohe, aby neotravovali, niekto sa bude držať tyčí zubami nechtami, niekto sa naučí inak stáť a spoliehať sa na to, že keď sa zabrzdí, tak to ustojí. Neviem, čo je lepšie, to je asi na každom zvlášť, ale podvedome si aj tak asi všetci budú šúchať natlčené rite a dúfať, že už sa nezdrbú…

A keď tú ruku podáte vy? Aspoň na chvíľu budete mať pocit, že nie ste na svete úplne nahovno, a že to má cenu. Nie, nepovedala mi nič, nijaké ďakujem. Pozrela mi zo zeme do očí, natiahla ku mne ruku a spoľahla sa, že nepustím. Nič viac som nepotreboval, bodaj by tak nič nepotrebovali všetci ktorí sa snažia pomôcť.