Ocitol som sa v dialyzačnom zariadení. Samozrejme, nie rovno v tom stroji, ktorý filtruje krv. A logicky práve v tom, v ktorom som si odkrútil polovicu civilnej služby (keďže som nemal chuť robiť rohožku nejakej gume, všakáno). Okrem mňa tam bola len hlavná sestra, a vôbec mi to neprišlo divné, napriek tomu že tam bolo vždy ľudí dosť. Ale našiel som sa tam práve včas, odišiel posledný pacient (pardón, už sa hovorí klient) a bolo treba vyzliecť posteľ, a tak.
Tak som sa prezul, (neviem prečo nie aj prezliekol) natiahol si gumové rukavičky a šup šup, vyzlečený vankúš, stiahnutá plachta zakvapkaná od krvi, do kýblika trochu dezinfekčného roztoku, jednorazová handrička, umyť sterilný pogumovaný matrac od presiaknutých kvapiek krvi, a hotovo. Už len čistú návliečku na vankúš, čistú plachtu a hotovo. Ale to už si navliekala sestrička. Môžeme sálu ožiariť ultrafialovými neónmi. Nech si tí šmejdi miniatúrni nemyslia, že im dáme šancu.
Keď som zavrel sálu a vyšiel na chodbičku s trochu zacákanou posteľnou bielizňou, pri dverách som zazrel nejakú neznámu. Pekná ženská, dlhé vlasy, nohy až po zem, ešte aj pekne oblečená v blúzke a sukni tak nad kolená. Vyzerala, že jej náš sterilný dezinfekciou a nemocničným puchom nasiaknutý vzduch nerobí dobre. Alebo to možno bolo tou krvou. Už už som sa jej chcel spýtať, či niekoho hľadá, alebo sa chce zaradiť medzi ostatných, ktorým môžeme aspoň trochu pomôcť … otočila sa s dlaňou na ústach, a vybehla von. Prezul som sa, pozdravil hlavnú, a vykročil som domov.
Kúsok ďalej v malom parčíku som ju zbadal znova. Zozadu. Nohy rozkročené, koľko suknička dovolila, ohnutá v páse … oboma rukami sa držala závesného koša a už pekných pár krokov od nej som videl ako ju napína a počul, že z nej ide snáď aj včerajšia večera. Nevedel som či len netrafila oddelenie, alebo niekoho hľadala, alebo či prišla ako budúci … návštevník. Ale nejako som vycítil, že najskôr to posledné. Asi sa rovno z ordinácie svojho lekára chcela pozrieť, čo ju čaká. Nenávidím takéto situácie. Nech človeku poviete čokoľvek, je mu no na hovno, pretože v konečnom dôsledku je na to aj tak vlastne sám. A je len na ňom, či sa s tým zmieri alebo ho to zlomí úplne… Občas je život pes.
Ozaj, musím sa jej ozvať, už ani poriadne neviem ako vyzerá. Nie tá dáma, tá sestra …
