debl0g

Nechcel som. Prisámbohu, že som nechcel. Ale inak mi nedá. Všade sa rozpisujú o chaose tohoročných Vianoc, v rádiu človek počúva ako to ľuďom ide na mozgy a ako sa správajú v autách na cestách, … nechcel som, ale nedá mi

Dnes som sa rozhodol ísť ešte po jedon darčok do istej predajne, kde sa mi zapáčeu. Inu, mali ho, mali. Ale už len ako prívesok k n-krát drahšiemu tovaru. Nem šlo už kúpiti samostatnô. Ostatné podobného typu už mali len dva, aj to dosť úboho vyzerajúce. Tak som si povedal, inu što, mrknem ešte po iných obchodoch.

Pred Auparkom (Polus ma ani len nenapadol, tam sa dostať a božechráň a uchovaj zaparkovať…) som začal mať tušáka, že tam nebude všetko s kostolníkom v poriadku, na kruháčí za ním mi došlo, že tudy cesta nevede už naisto. Šmykol som to teda naspák, že omrknem ešte Danubiu, snáď sa pritrafí.

Zabité. A nielen, že som nenašiel, ale ešte som si aj vianočnú atmošku osviežil. Vrazil som do Carrefouru, že teda zoberiem aspoň nejaké kalerábové listy pre naše dve morčátka drobátka, a nejaké pečivko.

Narazil som po ceste na celkom pekné banány, a keďže som si z domu dovliekol nepoužívaný mixér (peniaze vyhadzujeme na dôležitejšie veci, mixér sa u nás toľko nepoužíva) od mamičky, povedal som si že dám zase po dlhej dobe banánový koktejl. Teda, bez zmrzliny, len vanilkový cukor, banány a moloko. Tadáááá. Mňamky.

Na trase do pekárne sa mi pod nohy zatúlali aj mandarínky, tak som nejaké pochabral a prefičal som s troma rožkami k pokladnici. Vystál som si menšiu radu, a keď prišlo na lámanie rož … pardón, chleba … ujo z pokladne obzerá sakle s ovocím a hororí “A … odvážené to nemáte?“. No do riti. Fakt. Tu je to za opicáma, tu ešte nemajú na pokladni váhu. Máaaaare. No čo, “Nechajte mi tu tie rožky teda, ja si to odbehnem odvážiť“.

Odbehol som, odvážil som, vrátil som sa, a reku, nebudem hajzel a nebudem predbiehať. Kto má v hlave nasraté, nohami má hýbať. Keď sa mi podarilo zase dostať na radu (po “ceste” som ešte pochabral baliaci papier, “… zdravím, tak to som zase raz ja, teraz už aj odvážený…“), ujco sa na mňa usmieva, berie rožky, nablokuje, banány, nablokuje, mandarínky …
- “to je všetko?”
… “no, je”
-”a tento baliaci papier?”
… “jáááj, no, aj ten”
(ujco už má zo mňa docela show, tak mu to okorením …)
… “a vy tu kedy budete mať na pokladni váhy? Veď v Tesku majú, aj v Karfúre…”
- “nooo, do Teska nechodím, a v Karfúre práve sedím, a tu ako vidíte, nemáme …”
(ach, debil, no hajde, opáčime opraviť)
… “jaj jasné, Kaufland som myslel..”
- “ajaaaj, ja som tu len týždeň, a už budem končiť, takže mi to je tak docela jedno, ale bodaj by nedali…”
(doriti, nevydalo)

A po krásnom rozhovore som vysolil krásne, jedny z posledných, slovenských, korunových, peňázov, a počal chabrať nákup. Inu ale, kukám, rožkov nikde. Došlo mi, že ich asi uchytila teta predomnou, lebo mala tiež dva sakle s rohlíkmi v nákupe. Najskôr omylom (ja som optimista, stále verím tomu, že ľudia nie sú až také kurvy – aspoň teda nie na to aby rožky kradli. Keby to bola Bailey’s, nepoviem). Ále čo, opáčil som pre istotu…

“tie rožky ste mi už dali, že?”
-(prehrabol svoj stolík, kde predým boli) “Nooo, dal, nemáte ich?”
“ani nie, asi mi ich t8 pani predomnou omylom zhrabla so svojimi”
(ujco už to nezvládol spolu so mnou, a zchuti sa zasmial, postavil, či ju nezazrie, pozerá na mňa s úsmevom ako na chlapca z pomocnej, hovoriac)
- “Ale veď choďte si zobrať tie rožky a necháme to tak…”
“Kašlite na to, aj tak som to mal len ako doplnok nákupu” (Ale čo ti už drbe? Ani za svatého, serem na rožky a idem už domov lebo tu zostanem do súdneho dňa! pozn. prekl.)

Ujco už len s neveriackym úsmevom pokrútil hlavou a zamrmlal niečo v zmysle “no je toto možné už?” a venoval sa ďalšiemu zákazníkovi.

Nuž, asi je. A to som ešte nespomenul, že som sa behom dvoch hodín dvakrát snažil zamknúť auto okamžite po tom ako som zaparkoval, vypol motor a svetlá a otvoril dvere. Pip pip. Cvak. A nič. Pip pip. Cvak. A nič … kurva … prečo to nezamyk … aj jaj jáj.

Takže ja len toľko, neblbnite ľudia, venujte sa radšej rodinke a serte na darčeky. Tie čo ste chceli sú už vypredané, nemajú, nebudú, havo spapal a čerti ukradli. A tie čo majú, sú trikrát drahšie, a aj tak hovno z toho, keď sa kvôli hovadinám rodina rozháda s kopou darčekov pod stromčekom. Najkrajším darom je, keď niekto cíti, že ho máte radi. A na to netreba šťaciu bábiku a podobné vymoženosti. Aj keď, s tou šťacou bábou to asi nebude také jednoznačné. Keď dieťa chce, aby šťala, tak má šťať. Decku nevysvetlíš.

A vôbec, idem si prionačiť ten koktejl, kým na to nezabudnem a nebude neskoro. A držte palce nech ten mixér nie je posratý, lebo poletí z balkóna

Smutný sychravý deň, si stojím v polospánku v bratislavskej MHD, a s privretými očami, ešte stále nezvyknutý na svetlo, sledujem svet a ľudí postávajúcich a posedávajúcich okolo mňa. Ruky vo vreckách koženej bundy, rozmýšľam v strednom otočnom priestore autobusu nad tým, aká je pravdepodobnosť, že by vodič náhle zabrzdil a ja by som sa vykotil. Vzhľadom na to, že už mám na státie bez držania svoje grífy, ako stáť bokom k smeru jazdy, nohu vpredu pevne opretú, zadnú mierne ohnutú pod prenesenou váhou. Fyzika nepustí a keď ujco (tetka) hopne na brzdu, tak predná noha poslúži ako zarážka. Nie je to stopercentné, ale funguje to.

Na ďalšej zastávke pristúpila tak o pol hlavy nižšia dievčina, také sympatické stvorenie. Žiadna modelka, skôr od pohľadu milý človek. Čierna teplá bunda, modré rifle, … postavila sa bokom, položila si vedľa seba športovú kabelu a chytila sa jednou rukou tej zvislej tyče čo býva v strede busu.

Sluchátka v ušiach, pohľadom si brúsila popri mne po svete za oknom. Z ničoho nič … ani sa mi nezdalo, že by sme šli nejako rýchlo, mnou to len mierne cuklo, autobus zabrzdil … a milá slečna sa natiahla ako bola stredne vysoká a stredne široká … ponad kabelu … na zem. Ako tá kabela. Zostala ležať v uličke a pomaly sa zviechala. Chlapík oproti mne uchytil kabelu a odsunul ju o kúsok ďalej, mne prišlo ako prirodzenejšie podať jej ruku a zdvihnúť ju na nohy, lebo od ostatných by sa zjavne nedočkala pomoci, postávali a posedávali ďalej, ako by sa nič nestalo.

Postavila sa oproti mne, zbežne sa obzrela, a oprášilPošúchala si bok ktorým asi dosť blbo narazila na jednu zo sedačiek, a o pár sekúnd by človek povedal, že sa nič nestalo. Presne ten istý pohľad, postoj, poloúsmev na perách, dokonca mám pocit, že aj tej tyče sa držala zase len tak ledabolo, prstami.

Holt, keď je človek na dne, nájde sa niekto, kto mu podá ruku. Čo bude ďalej, ani divá sviňa netuší. Niekto sa otrasie, zatlačí veci do malíčka na nohe, aby neotravovali, niekto sa bude držať tyčí zubami nechtami, niekto sa naučí inak stáť a spoliehať sa na to, že keď sa zabrzdí, tak to ustojí. Neviem, čo je lepšie, to je asi na každom zvlášť, ale podvedome si aj tak asi všetci budú šúchať natlčené rite a dúfať, že už sa nezdrbú…

A keď tú ruku podáte vy? Aspoň na chvíľu budete mať pocit, že nie ste na svete úplne nahovno, a že to má cenu. Nie, nepovedala mi nič, nijaké ďakujem. Pozrela mi zo zeme do očí, natiahla ku mne ruku a spoľahla sa, že nepustím. Nič viac som nepotreboval, bodaj by tak nič nepotrebovali všetci ktorí sa snažia pomôcť.

V dnešné krásne sychravé ráno ma na sekundu vytrhla z myšlienok babička, ktorá mi s karatistickým chvatom vrazila pod nos nejaký zdrap papiera z ktorého som periférne prečítal niečo o tom, či hľadám lásku a správnu cestu, či riešenie, či čo. Tak som sa jej poďakoval a prefrčal som popri nej. (Nooo, ešte ma to baví, bohvie kedy sa dostanem do štádia kedy takého úlisne sa prihovárajúceho baránka v rouše vlčím (či naopak?) pošlem od boku rovno do riti…)

Babička vyzerala, že prejde ešte pár sto metrov a zloží sa, neviem či bola rovnako nevyspatá ako ja, alebo hladná, alebo … čo. Vždy ma mátalo, čo týchto rádobyzáchrancov (viem, na Julka Satinského nemám, jeho novotvary sú nenapodobiteľné) núti alebo ťahá na dráhu rybárskeho háčíka. Všetky tie Strážne veže, a bohvie čo všetko, všetky tie návody na spásu sveta a seba samých. To si chodia pre tie leaflety ako bezdomovci pre Nota Bene? Ťrt. Nejde mi to do hlavy. A nikdy ma to nenapadne zisťovať, keď ma niektorý z nich pristaví so slovami:

-”… mladý pán, nezdá sa Vám, že tento svet ide do záhuby?”
“ale zdá, čo by nie…”
-”… že si ľudia už nič nevážia, a že sa zo sveta vytráca láska?”
“jasnéééééé…”
-”a nechceli by ste poznať riešenie?”

No, chcel. Ale otravovanie ľudí farbistými hovadinami, to asi nebude to pravé orechové. Už som sa párkrát chystal, že najbližšie ich pošlem rovno do … odkiaľ prišli … ako jeden známy. Podomoví rádobyzáchrancovia mu vykladali vo dverách ťažké litánie desiatky minút (nemal zrovna nič zaujímavejšie na práci a dovnútra ich nemal ani najmenšiu chuť púšťať), a keď konečne stratili výrečnosť a nevedeli povedať nič viac … spýtal sa – “to je všetko?” Odpovedali: “Nooo, áno.” Tak to uzavrel: “Tak palte do p**i.” A zabuchol drahým osvetárom dvere pred nosom. Možno sa zobudili. Možno nie.

Ultrapohľad na veci nie je O.K. V ničom. Ale holt keď má niekto zastretú hlavu a vidí len večnú spásu pred sebou a ľudí, ktorí nie sú schopní povedať “nie” … komu niet rady tomu niet pomoci. Aj keď, občas im závidím. Nemusia rozmýšľať nad ničím iným, než nad kráľovstvom nebeským (bohvie, možno majú aj sľúbených 99 panien ako džihádisti, ozaj, čo majú sľúbené džihádistky, právo obliecť si rifle a voliť?).

To je len ďalšia vec nad ktorou mi blúdi myseľ, keď sa suniem autobusom ráno do práce a sledujem zošúverenú dochádzajúcu generáciu nastupujúcu 100 metrov od Miletičky a vystupujúcu na Miletičke, aby sa mohli dve-tri hodinky vŕtať v zelenine, ovocí, nose a … bohvie kde ešte. A na obed sa zase odvezú domov, uvaria obedík, sadnú k telenovele a rozmýšľajú nad tým, kedy sa už poberú. Kde vlastne začína staroba? Keď začne človek šedivieť? Hm. Asi starnem. Alebo keď si uvedomí, že môže byť rád, že ešte nie je pod drnom? Tuším ozaj starnem. Alebo až keď začne rozmýšľať, kedy umrie, a čo bude potom? Kurva, veď ja už som starý! Asi by som mal začať roznášať Strážnu vežu. Asi to má zmysel, človek nemusí rozmýšľať nad ničím iným, len ako nás všetkých zachráni. On. LenOn. Len kde to do riti rozdávajú …

Dnes ráno som zase dostal facku od reality. Ráno som asi 20 metrov od autobusovej zastávky zbadal nejaku dohabanú paničku so stiahnutými galotami v miernom podrepe. Len bacha, nie ona bola 20 metrov od zastávky, ale ja. Ona stála rovno za nástupišťom bez búdok, a šťala. Tak ako som to napísal. Aj s boldom. Vôbec ju netankovalo, že na zastávke trčia nejaké dve slečny, a jedna pani. A zjavne ani to, že sa približujem ja.

Kým som prešiel pár krokov, zahĺbený do knižky, už bola oblečená. Ale o pár krokov ďalej, uznávam, už pri stromčeku, kalerábiku, či čo to tam máme … ští druhá, kolegyňa. Obe nepochybne len s jedným hlavným problémom – strechou nad hlavou. Tá prvá sa ma znenazdajky pýta:
-”Prosím Vás, ktorý autobus ide odtiaľto do Bratislavy?”
(Tak to som sa už vážnejšie zamyslel. Ako sa došťať dostať (pardón, zvyk) z Bratislavy do Bratislavy?)
“Prosím?”
(Ale teta to napravila)
“Ako sa odtiaľto dá dostať do Bratislavy? Do centra? 95kou?”
(Ahaaaaa, už mi to docvaklo)
“Jasné, 95. O chvíľku Vám ide. Áno, rovno odtiaľto.”

Druhá teta dostala došťala (hm), natiahla galoty, a prikmotrila sa ku kamarátke. Chvíľku sa dohadovali, že áno, áno, odtiaľto, 95, a nastúpili si so mnou a s úctivým “Ďakujem úctivo“.

Chvíľu som rozmýšľal. Pred pár dňami som videl jeden dobrý film – Smart People. Film o inteligentoch a ich životoch. Ako ťažko prekusujú prirodzené a jednoduché veci. A ako komplikujú život sebe a iným. Bral som to ako sebareflexiu. (Nie, ja sa len tvárim ako inteligent, inak som debil, aj mamička mi tak hovorí ) Ob4as sa tuho zamyslím, aké by všetko bolo jednoduššie, keby som mal menej rozumu a inteligentných zábran. Ja by som sa asi utekal niekam schovať a keby nebolo kam, a plno ľudí okolo, asi by som radšej držal, a išiel si vybaviť svoju vec neskôr, na niektorej zastávke, kde sa dá niekam zaliezť aspoň. Prípadne v horšom prípade by som sa proste asi pošťal. Zatiaľ sa držím, bohvie ako to bude ked budem postarší.

Babky neriešili. Niekedy mám pocit, že rozum je človeku na hovno. Že tým, že sa snaží niečo prozaické inteligentne vyriešiť, to najskôr len sprosto poserie…